V decembri ste mali možnosť sa zapojiť do súťaže Najkrajšie Vianoce a podeliť sa s vašimi príbehmi, dobrými skutkami a zážitkami. Spomedzi všetkých príbehov sme si vybrali jeden víťazný, ktorý si môžete aj vy prečítať.
Výherkyňou súťaže sa stala Viktória Mihóková zo IV.A/ZA
Srdečne blahoželáme !
Ako sme doma počas dištančného vzdelávania bojovali s ochorením COVID-19
Nuž veru tak to je, že COVID-19 si nevyberáme. To on ukáže prstom na človeka a rozhodne sa ho atakovať všetkými zbraňami, ktoré skrýva vo vreckách aj po rukách. No kto by si pomyslel, že taký COVID-19 z Číny zavíta aj na Slovensko? A kto by ho čakal v takej malej dedinke na východe Slovenska ako je Slovenské Nové Mesto? Veru tak, nikto! Ale on predsa míľovými krokmi dokráčal až tu a jednou z obetí jeho útoku sa stala aj moja mamka. A tu začína aj náš príbeh boja s COVIDOM-19.
Bol piatok ako každý iný. Ja som mala dištančné vyučovanie. Ocko a mamka išli do práce. No zrazu telefonát: „Viki máme pozitívnych žiakov v škole. V pondelok idem na testy.“ Pocítila som obavy, no vedela som, že moja mamka poctivo nosila rúško, dezinfikovala si ruky, a preto sa vlastne ani báť nemusím. No položila som si otázku, či to robili aj ostatní okolo nej? Či chránili aj oni ju, keď ona ich áno? To veru, nie. A tak prišla sobota a mamka začala kašľať, potom nedeľa, mamka kašľala ešte viac. Už bol pondelok a mamka bola tak slabá, že nevládala zjesť jeden chlebík, ale ešte vždy sme verili, že COVID-19 to nie je. No prišiel večer a najhoršia možná správa sa potvrdila. V SMS-ke svietil obrovský nápis – POZITÍVNY. Žiaľ, bolo to ozaj tak. Výsledok testu bol pozitívny.
Zmocnil sa nás všetkých strach a beznádej, čo môžeme očakávať, aké rôzne zbrane na nás COVID-19 vytasí. Zo strachu sme zutekali do iných izieb, ale mamka v tom sama ostať nemohla. A hoci my s ockom sme boli negatívni a mamka bola hrozba, vedela som, že zdravotníka v sebe zaprieť nemôžem. Veď by som zutekala azda takto pred pacientom v nemocnici? Nie! Začala som sa teda o mamku plnohodnotne starať. No najprv som predsa musela zistiť a premyslieť si ošetrovateľský plán. Tak som teda šla nato. Pacientka vo veku 41 rokov s ochorením COVID-19 a pokračovala som, akoby som robila záznamník na praktické vyučovanie o pacientovi v nemocnici.
Keď bol už plán hotový, nasledovala každodenná realizácia. Základom boli ochranné pomôcky a pravidelné umývanie rúk. A čo robíme v nemocnici vždy, keď prídeme na oddelenie? No predsa dezinfekcia. Takže som pravidelne dezinfikovala všetky dotykové plochy, sprchu a umývadlo. Ale nemohla som zabúdať ani na starostlivosť o pacientku. Tá dostávala pravidelne ranné lieky a vitamíny podľa ordinácie obvodného lekára. Hydratovala som ju dostatočným množstvom čaju. Každý deň som jej robila liečivý čaj od kašľu. Varila samé dobroty, i keď nepociťovala chuť. Pravidelné vetranie taktiež nesmelo chýbať, a tak som deň čo deň vyhodnocovala a dodržiavala nastavený ošetrovateľský plán.
A čuduj sa svete, predvčerom mamka bola na testy a s radosťou nám oznámila, že výsledok je negatívny. Dnes už mamka pracuje. Má sa dobre. Je našou hrdinkou, ktorá porazila COVID-19. No ja som sa pri nej uistila, že možno raz lekárka nebudem a nevymením niekomu srdce za nové, ani nezoperujem mozog, ale aj moja práca bude podstatná a aj mojím pričinením budú slabí a chorí ľudia raz zdraví a vysmiatí.
Viktória Mihóková, IV.A/ZA
